Nocujeme na horskom hoteli Kľak. Sme jediní hostia. Týždeň pred Veľkou nocou sa turistom do hôr nechce, piatkové počasie je navyše na zaplakanie. Vietor, dážď, hmla. Predpoveď bola ale optimistická, preto dúfame, že sa časom zlepší. V sobotu ráno po siedmej začíname po žltej značke výstup na Kľak. Je pred nami približne desať hodín chôdze.
Z Kľaku nevidieť nič. Za povestnými nádhernými výhľadmi sa ešte budeme musieť vrátiť. V snehu a hmle chvíľu trvá, kým nachádzame správnu značku. Odteraz ideme po červenej.
Schádzame do lesa a príjemným chodníkom sa posúvame až pod výzvu dňa. Škaredo pomenovaný kopec Hnilická kýčera (1217 m). Nevládzeme šliapať prudkým kopcom pokrytým šmykľavým blatom. Pozor treba dávať na každý jeden krok, inak je človek za sekundu o dva metre nižšie ako pred chvíľou.
O pol druhej sme na vrchole, kde si dávame krátku obednú pauzu a pokračujeme. Do Grandhotela pod Hornou Lúkou máme pred sebou ešte takmer štyri hodiny.
 |
| Hnilická kýčera |
 |
| Malofatranský les |
4* all - inclusive: Útulňa Grandhotel Partizán
Okolo piatej sme na rázcestí pod Hornou lúkou. Na smerovníku nie je vyznačená poloha útulne, hľadáme ju podľa mapy a ideme doľava po zelenej. Asi po piatich minútach prichádzame k malinkej chatke. Nikto v nej nie je a podľa knihy návštev celý týždeň ani nebol.
Idem po vodu, drevo, zakladáme oheň a pripravujeme večeru. Teda Jany pripravuje, ja sa márne pokúšam sama seba ohriať v spacáku. Keď som unavená, je mi zima. Po takmer desaťhodinovej chôdzi by som zjedla čokoľvek. Aj dehydrované sweet&sour chicken zo sáčku alebo obyčajná instantná polievka sú nezabudnuteľným gurmánskym zážitkom.
Útulňa je útulná. Pred dvoma rokmi zhorela, minulý ju opäť otvorili. V spoločnej miestnosti sa nachádza všetko potrebné na prežitie (voda, káva, čaj, nejaké konzervy) aj zábavu (karty). Spíme na horných pričniach v nádeji, že tam bude teplejšie.
Okolo pol deviatej prichádza pätica turistov. Ráno s nimi debatujeme. O ceste, horách, káve a podobne. Hoci som si myslela, že budem v noci mrznúť. V malinkej chatke bolo v spacáku príjemne teplo.
 |
| Slnečné ráno na Grandhoteli |
Deň dva: Grandhotel Partizán - Strečno
Po vlhkej, hmlistej sobote plnej blata začína nový deň. Slnečný a zasnežený. Sme vo vyšších polohách a od rána stúpame primrznutým snehom, ktorého pribúda. Sneh je dokonalý a nedotknutý. Sem tam sa v ňom objavia zvieracie stopy. Aj také, ktoré svedčia o tom, že mackovia sú už zobudený.
Výstup na najvyššiu horu Lučánskeho hrebeňa Veľkú Lúku (1475,5 m.) je menej náročný ako Hinilická kýčera. Z Veľkej Lúky pokračujeme zasneženou kosodrevinou k vysielačom na Krížave. To sú tie tri stĺpy na Martinských holiach, ktoré vidno aj z Martina. Dnes sú výhľady prekrásne, môžeme sa celodenne kochať.
Od Krížavy sa začína veľmi problematický úsek. Brodíme sa roztápajúcim snehom v kosodrevine. Niekedy zapadám až po pás. Nohy mám úplne mokré, po každom kroku prichádza nová dávka snehového osvieženia. Utrpenie trvá až pod Minčol, chodník naň už nie je zasnežený a pri výstupe nám chrbty vyhrieva slnko. Na vrchole si mením ponožky za menej mokré a vylievam vodu z topánok. "Návlečky", ktoré som zabudla doma by boli dnes ideálne.
Z Minčolu už budeme iba klesať. Cesta dolu je však po dvojdňovej túre krutá. Hrebeňovku cíti najmä kolená.
Po dvoch dňoch na suchej alebo dehydrovanej strave naozajstnú polievku a halušky.
