Napier, alebo neexistuje zlé počasie, len zle oblečení turisti
Na Napier, art-deco mesto, ktorého centrum sa po silnom zemetrasení architektonicky zaseklo v roku 1934, som sa veľmi tešila. Náš bedeker sľuboval atmosféru ako vo filme Veľký Gatsby. Aby sme si ju ešte viac vychutnali, ubytovali sme sa v hosteli Criterion Art-Deco Backpackers. Mala som pocit, že sme tam jediní platiaci hostia. Zbytok ubytovaných woofovalo, čiže pracovalo za ubytovanie. Z dôvodu zlyhania mojej pamäte číslo dva, keď som si na ubytovaní na poloostrove Coromandel zabudla vetrovku, nemohli sme ísť na ďalšiu túru, a tak nám na Napier ostali dve noci a dva dni.
 |
| Štýlový interiér art-deco hostela |
Plán sme nemali žiadny a celú nedeľu lialo ako z krhly. Rozhodli sme sa teda márniť čas aktivitami ako skúšaním si kostýmov z 20-tych rokov v čínskom obchode cez ulicu. Ani sme sa do toho nepustili a do oka nám padli dva pršiplášte. Ja som si vybrala žltý, Jany modrý a mohli sme vyraziť do mesta na promenádu. Pred úplnými návalmi dažďa sme sa na chvíľu skryli v múzeu, kaviarni, alebo v potravinách a takýmto spôsobom sme krížom- krážom pochodili mesto.
 |
| Na promenáde |
 |
| Aj keď je záliv Hawkes Bay v ktorom ležia mastá Napier a Hastings jedným z najslnečnejších miest Nového Zélandu, nám počko tentokrát nevyšlo |
Popoludní sme už nevedeli, čo so sebou. Nastúpili sme do auta s cieľom vyraziť do akvária, ktoré má prívlastok národné. Lucinka alias Tank však odmietla spolupracovať a po takmer dvadsiatich štyroch hodinách státia, vychladnutia a moknutia v daždi nie a nie naštartovať. Jany to skúšal možno už desiaty ráz, ja som len na autíčko pôsobila silou vôle. Naštartuj, naštartuj....! YES... Po počiatočných metroch sme zastali na semafóroch, kde som opäť silou vôle pôsobila na Lucinku, aby nezdochla. Slúžila nám deväť dní bez problémov, snáď prežije ešte jeden! Keď naskočila zelená, pohli sme sa a urobili krátku preventívnu okružnú jazdu okolo mesta na zahriatie motora. Po akváriu sme si dali okružú jazdu číslo dva okolo Hawkes Bay. Vinice a sady plné ovocných stromov mohli byť v peknom počasí veľmi pôvabné, ešte že máme predstavivosť a vieme si to domyslieť! :)
 |
| Narodeninová oslava v akváriu |
Akvarko bolo určené hlavne tým najmenším. Počas kŕmenia žralokov blahoželal potápač jednému z detí v akváriovom tuneli k narodeninám. Jeho juniorská partička mu zaspievala Happy Birthday.
Počkali sme na kŕmenie tučniakov, malých roztomilých stvorení, ktoré sa tmolia po pobreží Nového Zélandu. Čumeli sme na nich dobrú polhodinu, a vôbec som si nepripadala, že som na to stará.
 |
| Štvorka neskutočne roztomilých tučniakov modrých |
Taumatawhakatangihangakoauauotamateaturipukakapikimaungahoronukupokaiw-henuakitanatahu
V pondelok ráno sme sa teda modlili, aby auto naštartovalo a mohli sa bezpečne dostať späť do Wellingtonu. Silou vôle a s božou pomocou auto-tank Lucinka naskočila a mohli sme naše novozélandské dobrodružstvo ukončiť bez vážnejších komplikácií v dobrom fyzickom a psychickom zdraví.
Strihli sme to cestou cez riedko osídlenú vidiecku krajinu, kde sme vídali len farmy, ovce, kravy a zelenú trávu. Chceli sme sa totiž zastaviť na mieste s najdlhším menom na svete Taumatawhakatangihangakoa- uauotamateaturipukakapikimaungahoronukupokaiwhenuakitanatahu.
Na kopci, ktorý nesie dlhý názov sa vraj modlil po víťaznej bitke proti nepriateľskému kmeňu dáky maorský náčelník.
Pred obedom v peknom kraji Mastertonu sme naďabili na dopravnú značku Pozor, kiwi prechádza cez cestu. Značka je aj na novozélandské pomery unikát, počas cesty okolo ostrovov sme na ňu natrafili iba jediný raz, a na ostrovoch je iba zopár kusov.
 |
| Caution, Kiwi crossing |
Návrat do Wellingtonu a odlet domov
Bolo to krásne, je to za nami, hovorieval náš vtipný učiteľ fyziky na strednej škole. Na túto vetu som si spomenula potom, ako sme zaparkovali na Wellingtonskom Mount Victoria, kde nás čakalo ďalšie airbnb ubytko. Jany mal na ňom ostať ešte týždeň, ja už iba dva dni. Strávila som ich predovšetkým praním super zablatených a špinavých vecí, ich sušením a následným balením do Janyho obrovského kufra, ktorý som vymenila za moju šikovnú cestovnú tašku. Moja letenka umožňovala zobrať 30 kilovú batožinu, Janyho iba 26 kg, takže okrem svojho oblečenia, suvenírov a ďalších nepotrebných vecí som spakovala aj harddisk, router a zopár kníh, ktoré sme si kúpili a boli také dobré, že sme sa ich nechceli vzdať. V predvečer môjho odletu som skočila za Jonom, vrátiť kľúč od jeho domu, ktorý som nemohla pred odchodom z práce nájsť a vrátiť. Nezastihla som ho doma, ale na ulici, ako fičí na vozíčku z práce s novou support person. Pekne som sa s ním rozlúčila už po druhýkrát, a utekela na rande s najväčšou backpackerkou Zélandu, večne rozlietanou Litovkou Marou (ktorá rada chodí aj na Slovensko) a celou ďalšou kopou skvelých ľudí, ktorých sme na Zélande stretli. Musím uznať, že až na jedného týpka, ktorý nás raz v máji na zastávke autobusu presviedčal o rôznych konšpiračných teóriách, sme stretávali iba samých milých, ochotných a ústretových ľudí.
V stredu o pol jedenástej ma Jany naložil do taxíka, šiel do školy a ja som vyrazila domov, na Slovensko.
Môj itinerár zahŕňal prestupy v Aucklande, Melbourne, Dubaji s príletom do Budapešti odkiaľ som mala rezervované miesto v mikrobuse do Košíc. Počas letu sa neudialo nič zvláštne, v zásade bol nudný až na príjemné stretnutie slovenskej letušky na palube Emirátov. Jemne som mohla eliminovať môj komunikačný deficit, ktorý sa naplno prejavil v mikrobuse z Budapešti, kde som namiesto toho, aby som po dlhej ceste spala, debatovala so svojimi spolucestujúcimi. V Košiciach ma už čakala moja zlatá mamka a vzala až domov, do Hanušoviec nad Topľou.
Ako hrdý občan tohoto malého mestečka, som sa zamyslela, kedy a ako som bola od rodnej hrudy najďalej. Počas aprílového road-tripu na južný ostrov sme zašli až na samý juh Nového Zélandu a odtiaľ by to bolo vzdušnou čiarou iba 17 543 kilometrov.
Nový Zéland mi chýbal, ešte pred tým, než som odletela. Je to taká vzdialená krajina, že sa tam tak skoro nevrátime (aj keď by sme chceli). A hoci dobrodružstvo na opačnej strane sveta skončilo, pokračovať bude doma, na Slovensku.Labels: Na opačnej strane sveta, Napier, Taumata, Wellington
