Hľadanie práce sa stalo mojou voľnočasovou aktivitou. Nepracujem toľko,
koľko by som chcela, preto priebežne skúšam šťastie. Posielam žiadosti a nosím
pri sebe vytlačené životopisy. Vrchol mojej kariéry na Novom
Zélande som dosiahla na konci júna a na začiatku júla, keď som počas dvoch
týždňov bola v štyroch prácach a robila cca 35-40 hodín. Vyzeralo to
asi takto:
|
Som vo svojom živle a varím ryžu. V miske si kolegyňa ktorej som túto fotku ukradla z facebooku vyrobila vlastný obed a na tretej fotke chladí ďalšia kolegyňa ryžu potom, ako sa nám pokazil varič a meškali sme s prípravou. |
Práca číslo jedna: Juice Bar Assistant
Krásna práca plná ovocia, zeleniny, džúsov, smútikov a skvelých kolegýň.
Mali sme aj jedného kolegu, ale ten skôr zavadzal. Smutne konštatujem- mali.
Džús bar majitelia pred troma týždňami zatvorili, pretože predaj nepostačoval
na pokrytie nákladov na stúpajúci nájom a naše mzdy. V polovici
júna nám od šéfa prišla sms-ka, že džús bar končí. Veľmi ma to neprekvapilo.
Pri zatváraní kasy a blokovaní faktúr bolo zjavné, že business ide dolu
vodou. Majitelia nevyvíjali žiadnu snahu, aby sa predaj zvýšil. Myslím si, že
sa svojmu obchodu nemali čas ani chuť venovať. Manažovali nás cez tablet,
v ktorom sme mali pokyny s úlohami na každý deň a manuálom na
všetky aktivity (ako robiť s pokladňou, ako sekať zeleninu na šalát, ako
pripraviť ryžu, ako otvoriť obchod.....) Majiteľ, ktorý ráno prifrčal na
motorke, priniesol doma pripravené omáčky, pozdravil nás, že „čaute“
a odfrčal do svojho stáleho zamestnania na plný úväzok. Jeho manželka,
momentálne na materskej, bola v prípade otázok k dispozícii častejšie, ale
tiež sme sa jej veľa krát nevedeli dovolať. Priebežne sa niečo pokazilo a museli
sme ich kvôli tomu otravovať. Napriek
klesajúcemu predaju sme mali štedré benefity, počas dňa sme mali nárok na jeden
džús, alebo ryžový šalát, takzvané riso (čítaj rizo). Pri výrobe džúsov sa nám veľakrát nepodarilo
odmerať správne množstvo ingrediencií a zvyškami v krčahoch sme sa
priebežne nalievali. Keď sme riso nepredali, mohli sme ho vziať domov, mali
sme večeru, alebo som dala nejaké bezďákom. No neskrachuj :D
|
Riso sme robili z bielej, alebo hnedej ryže, do ktorej sme pridávali
čierne sezamové semienka a ocot
(ryži dodal chuť pripomínajúcu suši). Ryžu sme naukladali do krabičiek, navrch
uložili miešaný šalát a pridali kura, čili tuniaka (surového), tuniaka
v majonéze (s pestom), pomleté bravčové so shitake hubami, čerstvými
hnedými šampiňónmi a píniovými semienkami. Hubové, to vpravo, som mala najradšej.
|
V džús
bare som počas letných dní pracovala od devätnásť do tridsať hodín, s minimálnou
mzdou, no zarobila som trošku viac ako som potrebovala na nájom. S mojimi vízami
a povolením pracovať u jedného zamestnávateľa maximálne šesť mesiacov
som vedela, že v júli musím svoj lov na džob zintenzívniť a v auguste zmeniť prácu. Priebežne
som si hľadala niečo k džús baru. Mala som ho rada.
Po príjemnom pohovore s rakúskym šéfom do kuchyne v múzeu Te Papa mi prišiel e-mail, že moja žiadosť bola
síce na vysokej úrovni, ale kanditáti,
ktorých vybrali boli skúsenejší. Nebrala som to tragicky, aspoň sa mi doma nezhnusí
umývanie riadu. Hľadala som ďalej
a na najpofidérnejšej stránke pre backpackerov (cez ktorú som si našla prácu
v džús bare) som natrafila na inzerát pre pozíciu s názvom support person.
Inzerujúci chlapík uviedol, že je postihnutý detskou obrnou, je na vozíku
a potrebuje pomôcť so základnými vecami od osobnej hygieny, cez stravu až po socializáciu. Nepožadoval skúsenosti, len
trpezlivosť, otvorenosť a schopnosť počúvať. Prvýkrát som na inzerát
reagovala začiatkom apríla, keď sme boli na južnom ostrove. Pár dní som nemala
internet a na interview ma nepozval, lebo som mu neskoro odpísala na e-mail. Druhý krát som sa mu ozvala koncom
mája, že potrebujem druhý job, ktorý ľahko skombinujem s džús barom. Dohodli sme sa, kedy k nemu prídem domov na interview. Privítal ma s úsmevom a ukázal mi svoj domov. Nasledovali otázky:
- Prečo
chceš tento džob?
- Keby
si bola v mojej pozícii, aké
vlastnosti by si požadovala od ľudí, ktorých by si mala najať?
- Na
stolíku mám dekoratívne predmety. Poukladaj ich ako chceš (na obývačkovom
stolíku mal: plastovú figúrku Yodu zo Star Wars, kovovú pružinku, farebné kamienky,
dve drevené asi šesť centimetrové konáriky a lastúru).
- Čo ma prvé zaujalo na jeho byte?
- Keby bol koniec sveta a mohla
by som nastúpiť do vesmírnej lode a mohla si zobrať iba 5 vecí, ktoré veci
by som si zobrala.
Netradičný pracovný pohovor, ale prešla som. Dohodli sme sa, že v sobotu prídem na
skúšku.
Práca číslo dva: Support Person
Jon má štyridsaťdva rokov a pracuje ako senior softvér špecialista
v stredne veľkej IT firme v centre Wellingtonu. Pohybuje sa na
vozíčku, píše prostredníkom na ľavej nohe a vozík ovláda zápästím na
pravej ruke. Ruky nepoužíva na nič, pravá mu neovládateľne vystreľuje do
strany, preto si ju musí stále zachytávať, niekedy ju musíme prichytiť
o rúčku na vozíku, aby mu po ceste do práce dala pokoj. Dnes mi povedal,
že niektoré dni je to horšie, najmä keď je unavený, alebo v strese.
Rozvrh hodín má detailne premyslený, šichty rozdeľuje na stránke (mám ju aj v mobile ako aplikáciu), kde si ja,
ako zamestnanec napíšem, kedy nemôžem pracovať a jemu sa na požadovanú
šichtu zobrazia mená zamestnancov, ktorí sú k dispozícii, vykliká si rozvrh a ten mi príde na e-mail. Okrem mňa preňho
robia ďalšie tri štyri dievčatá, ktoré
tu sú na Working Holiday.
Na dohodnutú skúšku som prišla k nemu domov, kľúčom pod rohožkou som
si otvorila dvere. Skypoval s deťmi, ktoré má v Austrálii. Náš plán
na sobotu večer bol, že navarím a pôjdeme na párty, v štvrti za
kopcom. Bola som z toho trochu v strese. Čo keď mu nebudem rozumieť?
Má problém aj s rozprávaním a predstavovala som si, že pôjdeme
niekam, kde bude hlasná hudba, on bude niečo potrebovať a ja nebudem mať
ani poňatia, čo chce. Krátko potom, čo som prišla, sa môj plán večera pomaly
začal rúcať: Nevarila som, lebo nestihol nakúpiť. Objednali sme pizzu
a mala som mu naliať vodku so zázvorovým džúsom. V rámci prípravy na
večer si aj vypil aj zafajčil. Marihuanu. V popise práce som mala uvedené okrem počúvania, trpezlivosti a otvorenej mysle aj nesúdiť. Okej. Priznal sa, že je nervózny z toho, že mu má pomáhať nová osoba. Okolo desiatej sme sa začali chystať von. Prišla mu sms a zosmutnel. Niekto mu napísal, že sa pravdepodobne na párty
nedostane, lebo do domu vedú schody a nie je tam dosť veľa silných ľudí, ktorí
by ho vytiahli hore. A jeho vozík je riadne ťažký, to viem, prešiel mi ním
po nohe. Rozhodli sme sa ísť do mesta len vo dvojici a hľadali sme bar, kam by sa dostal aj na
vozíku. Neďaleko nášho bytu sme zakotvili v niečom, čo ja kategorizujem
ako kaviareň, dali sme si po dva koktaily, porozprávali sme sa o živote
a šli domov.
Na druhý deň, jediac nedeľný obed ma pochytila panika, že som ho vymkla samého doma. Na kľučke som zamkla a zabuchla dvere, ako keď sme išli spolu von, ale tentokrát ostali kľúče na jeho
taške v obývačke. Ako sa k nemu ráno dostane záchrana? Napísala som
mu sms, či ho vytiahli z postele, a odpoveď došla hneď, že je
v poriadku, mal skvelý večer a ak chcem, môžem uňho pracovať. Jasné, odpísala som.
Robím hlavne
ranné šichty, to znamená, že ho ráno vyťahujem z postele, odprevadím do
práce a tam mu spravím na raňajky
toasty. Nič náročné, skôr rutina. Vychádzame spolu dobre, zjavne má zo mňa zábavu, ako nikdy neviem, ako mu mám natiahnuť bundu, alebo mu stále zabudnem nasadiť okuliare, či navoňavkovať ho jeho Chanel vodou po holení. Už som ho naučila povedať po slovensky ďakujem a pupok.
Musím sa priznať, že ho obdivujem v tom, ako si napriek svojmu nefungujúcemu telu našiel dôstojný spôsob ako sa uplatniť a byť samostatný.
Práca číslo tri: After School Nanny
Od februára pracujem ako nanny, pôvodne na štyri, teraz už iba na tri
hodiny do týždňa. S Eve, po ktorú chodím do školy, sme mali v marci
krízové obdobie. Už keď som prišla po ňu školy a zbadala ma, zachmúrila sa
a šuchtala sa smerom ku mne najpomalšie ako vedela. V dni, keď ma jej
mamka poprosila, aby som jej povedala, nech si uprace izbu, spraví úlohy
a bola unavená z plávania v škole,
hystericky začala ryčať, že ju
mám nechať samú a nehovoriť jej, čo má robiť v jej dome. Začiatkom
apríla prišla Veľká Noc a dvojtýždňové veľkonočné prázdniny, počas ktorých
sme sa nevideli. Odlúčenie nám veľmi prospelo. Jej mamka mi už žiadne inštrukcie ohľadom Evených
povinností nezanechávala a zrazu sa Eve začala tešiť, keď ma zbadala. Dve hodinky po škole sme strávili pobytom na školskom
ihrisku, alebo som jej čítala nejakú veľmi dlhú rozprávku. V máji Eve nastúpila
na hodiny francúzštiny a v pondelky ju vyberiem zo školy, ideme spolu
domov, kde si dá olovrant, utekáme na autobus do centra a odprevadím ju do Alliance Française, odkiaľ ju už vyzdvihnú rodičia. Šiesteho júla sa začali dvojtýždňové zimné
prázdniny, počas ktorých si odbehli do Sydney. Eve
tam asi chytila nejaký grckoidný vírus, takže potom ako vyzdravie a pôjdem po ňu do školy, dozviem sa aj ako to bude vyzerať s mojou kariérou after school nanny. Evena mamka bude meniť prácu
a nastupuje na Ministerstvo pre ženy (novozéladnské ženy mali ako prvé volebné právo na svete a majú tu aj vlastné ministerstvo, ktoré sa primárne venuje znižovaniu domáceho násilia na ženách, vraj to tu je veľký problém). Jej pozícia v miestnych novinách,
kde píše o receptoch bola zrušená a už by mala vedieť kedy tam skončí.
Práca číslo štyri: Waitress/Cashier
O tom, ako som robila na majstrovstvách v krikete na štadióne
čašníčku som už písala. Okrem toho som cez rovnakú firmu na majstrovstvách sveta vo futbale do 20
rokov predávala na štadióne hod dogy, hranolky, fish ‘n chips a pivo, pracovala
som na bare na premiére baletu Salute v divadle,
podávala raňajky ministrovi financií a jeho kumpánom na konferencii o zahraničných
investíciách a opäť čašníčila a pokladníčila na štadióne na
semifinále a finále novozélandskej rugby ligy, kde Wellington
skončil druhý. Atmosféra pred finále bola úžasná, štadión bol vypredaný a mesto plné modrej a žltej, farieb wellingtonského tímu Hurricanes. Strašne nudná hra je to rugby. Trochu menej, ako kriket, ale aj tak sa hráči len hádžu po sebe, a približne každých 10 minút uteká zdravotník s kufríkom cez ihrisko kontrolovať, či sa niekomu niečo nestalo.
|
Pracovníci sa už zbiehajú na finále. Uniformy sme museli vystáť v rade, toľko nás bolo. |
Napokon práca číslo päť, ktorá nahradila prácu číslo jedna: Sales Assistant
Obľúbená Wellingtonská sendvičovňa Kapai ma prichýlila potom, ako sme sa
dozvedeli, že náš džús bar končí. Prešla som cez food court a opýtala som sa
novej manažérky v obchode oproti, či ma nezamestná. Po úspešnej skúške ma zobrala na desať hodín do týždňa. Lepšie ako
nič, ale možno si ešte niečo zo špásu nájdem.
Momentálne sa učím robiť šaláty, kebaby a wrapy, čo nie je vôbec jednoduché a sem tam omylom narobím zlobu. Pri mojom súčasnom know-how si už namojdušu môžem na Slovensku otvoriť zdravý, drahý, raw, fast food.
Labels: After School Nanny, Kapai, L&R's Juice Bar, Na opačnej strane sveta, Práca na Novom Zélande, Taste on Willis, The Temp Centre, Westpack Stadium