slider img
slider img
slider img

Prechodom Lučánskej Malej Fatry, ktorú od Krivánskej oddeľuje Váh, sme zavŕšili malofatranskú hrebeňovku. Krivánsku časť sme prešli počas ví...

Hrebeňovka Lučánskej Malej Fatry

Prechodom Lučánskej Malej Fatry, ktorú od Krivánskej oddeľuje Váh, sme zavŕšili malofatranskú hrebeňovku. Krivánsku časť sme prešli počas víkendu na prelome apríla a mája minulý rok, v júni sme sa vrátili na Rozsutce a v apríli sme si povedali, že je čas, nakuknúť do Malej Fatry znova.


Bratislava - Fačkovské sedlo 

Jednoduchý plán stretnúť sa opäť v Žiline (ako vždy, na pol ceste z Bratislavy a Košíc) o osemnástej tentokrát zlyhal. Z práce som odišla disciplinovane o 15:10, aby som s prehľadom stihla IC o 15:47. MHD meškalo, od Trnavského mýta sme sa vliekli ako slimáci a na Hlavnú stanicu dorazil náš bus minútu pred odchodom vlaku. S veľkým odhodlaním som sa snažila šprintovať cez stanicu, ale pri personálnej zápche znemožňujúcej akýkoľvek rýchlejší presun cez jej útroby som vlak samozrejme zmeškala. Môj stav na účte presne zodpovedal obdobiu týždeň pred výplatou, preto ma premrhaný lístok zamrzel. Nasledujúcim rýchlikom som vyrazila síce iba o 5 minút neskôr, ale v Žiline vystúpila hodinu po IC-čku.

Nielen mne "šla v ten deň karta". Jany si svoj lístok na Pendolino zabudol doma v koženej bunde. Tiež si musel kúpiť nový. Na ten istý vlak. :D

V Žiline sme sa nakoniec úspešne stretli a mohli nastúpiť na autobus do Prievidze s odchodom 19:45, a niečo po pol deviatej vystúpiť v Kľačne na Fačkovskom sedle.  

Fačkovské sedlo - Útulňa Grand hotel Partizán

Nocujeme na horskom hoteli Kľak. Sme jediní hostia. Týždeň pred Veľkou nocou sa turistom do hôr nechce, piatkové počasie je navyše na zaplakanie. Vietor, dážď, hmla. Predpoveď bola ale optimistická, preto dúfame, že sa časom zlepší. V sobotu ráno po siedmej začíname po žltej značke výstup na Kľak. Je pred nami približne desať hodín chôdze.

Blato všade

Z Kľaku nevidieť nič. Za povestnými nádhernými výhľadmi sa ešte budeme musieť vrátiť. V snehu a hmle chvíľu trvá, kým nachádzame správnu značku. Odteraz ideme po červenej.

Schádzame do lesa a príjemným chodníkom sa posúvame až pod výzvu dňa. Škaredo pomenovaný kopec Hnilická kýčera (1217 m). Nevládzeme šliapať prudkým kopcom pokrytým šmykľavým blatom. Pozor treba dávať na každý jeden krok, inak je človek za sekundu o dva metre nižšie ako pred chvíľou.

O pol druhej sme na vrchole, kde si dávame krátku obednú pauzu a pokračujeme. Do Grandhotela pod Hornou Lúkou máme pred sebou ešte takmer štyri hodiny.

Hnilická kýčera
Malofatranský les

4* all - inclusive: Útulňa Grandhotel Partizán

Okolo piatej sme na rázcestí pod Hornou lúkou. Na smerovníku nie je vyznačená poloha útulne, hľadáme ju podľa mapy a ideme doľava po zelenej. Asi po piatich minútach prichádzame k malinkej chatke. Nikto v nej nie je a podľa knihy návštev celý týždeň ani nebol.

Idem po vodu, drevo, zakladáme oheň a pripravujeme večeru.  Teda Jany pripravuje, ja sa márne pokúšam sama seba ohriať v spacáku. Keď som unavená, je mi zima. Po takmer desaťhodinovej chôdzi by som zjedla čokoľvek. Aj dehydrované sweet&sour chicken zo sáčku alebo obyčajná instantná polievka sú nezabudnuteľným gurmánskym zážitkom.

Útulňa je útulná. Pred dvoma rokmi zhorela, minulý ju opäť otvorili. V spoločnej miestnosti sa nachádza všetko potrebné na prežitie (voda, káva, čaj, nejaké konzervy) aj zábavu (karty). Spíme na horných pričniach v nádeji, že tam bude teplejšie.

Okolo pol deviatej prichádza pätica turistov. Ráno s nimi debatujeme. O ceste, horách, káve a podobne. Hoci som si myslela, že budem v noci mrznúť. V malinkej chatke bolo v spacáku príjemne teplo.

Slnečné ráno na Grandhoteli


Deň dva: Grandhotel Partizán - Strečno

Po vlhkej, hmlistej sobote plnej blata začína nový deň. Slnečný a zasnežený. Sme vo vyšších polohách a od rána stúpame primrznutým snehom, ktorého pribúda. Sneh je dokonalý a nedotknutý. Sem tam sa v ňom objavia zvieracie stopy. Aj také, ktoré svedčia o tom, že mackovia sú už zobudený.

Výstup na najvyššiu horu Lučánskeho hrebeňa Veľkú Lúku (1475,5 m.) je menej náročný ako Hinilická kýčera. Z Veľkej Lúky pokračujeme zasneženou kosodrevinou k vysielačom na Krížave. To sú tie tri stĺpy na Martinských holiach, ktoré vidno aj z Martina. Dnes sú výhľady prekrásne, môžeme sa celodenne kochať.

Od Krížavy sa začína veľmi problematický úsek. Brodíme sa roztápajúcim snehom v kosodrevine. Niekedy zapadám až po pás. Nohy mám úplne mokré, po každom kroku prichádza nová dávka snehového osvieženia. Utrpenie trvá až pod Minčol, chodník naň už nie je zasnežený a pri výstupe nám chrbty vyhrieva slnko. Na vrchole si mením ponožky za menej mokré a vylievam vodu z topánok. "Návlečky", ktoré som zabudla doma by boli dnes ideálne.

Z Minčolu už budeme iba klesať. Cesta dolu je však po dvojdňovej túre krutá. Hrebeňovku cíti najmä kolená.

Po dvoch dňoch na suchej alebo dehydrovanej strave naozajstnú polievku a halušky. 

Neďaleko Hornej Lúky


Po siedmich dňoch som na tomto chodníku asi prvý chodec

Veľká Lúka
Delo v sedle Okopy pod Minčolom pripomína boje 2. svetovej vojny 

Kompa 

Strečno

Hej! a vieme my jeden kraj kdesi, kde nás iste prijmú radi: pôjdeme, mamko, v slovenské lesy, v ten svet pekný bujnej mladi! (Ján Botto, ...

Bohu dušu a mne dukáty!

Hej! a vieme my jeden kraj kdesi,
kde nás iste prijmú radi:
pôjdeme, mamko, v slovenské lesy,
v ten svet pekný bujnej mladi! (Ján Botto, Smrť Jánošíkova)

Malofatranský hrebeň a Veľký Rozsutec v pozadí

Víkend v Terchovej

Nielen zbojníci hľadali útočisko v krásach malofatranských hôľ a lesov.  Ich malebnosti sme úplne podľahli aj my. Za posledný rok sme v týchto končinách už štvrtýkrát.

Pre zmenu teraz nocujeme v Terchovej v apartmánoch Skalka. Cítime sa ako páni, oproti horskej chate je to luxus. K dispozícii máme veľkú izbu s terasou, kuchyňu a kúpeľňu s veľkou rohovou vaňou. Tá padne viac než vhod po náročnej túre.

Vo veľkom dome sa nachádzajú ďalšie tri apartmány. Súdiac podľa maličkých čižmičiek v botníku pri vchode a dvoch miniatúrnych lopát, v niektorom z apartmánov na prízemí býva rodina s deťmi. Takto si predstavujem pohodové rodinné ubytovanie, alebo nocľah pre partiu kamošov na turistike, či lyžovačke.
A víkend môže začať!
Ráno zakupujeme poživeň a nastupujeme na autobus smer Vrátna výťah. V septembri sme sem vzali kamoša zo Zélandu. Vyviezli sme sa na lanovke pod Snilovské sedlo, na chate pod Chlebom sme sa prejedli kapustnice a halušiek, vrátili sme sa späť a pokračovali v ceste do Krakova. Dnes, hľadiac na vysoký biely kopec, s vidinou spálenia väčšieho množstva kalórií, si trúfam na peší výstup.

Amatéri v mačkách

Hodina a štyridsaťpäť minút,  píše sa na mape. Snehu je kopec, svah je strmý a pod obnovcom sa nachádza zľadovatená vrstva šmykľavého snehu. Ej veru, nič sa nedá robiť, vyťahujeme mačky.

Narýchlo pozeráme nejaké tutoriály, priväzujeme si ich na nohy a ideme. Pravá sa mi uvoľňuje asi po piatich minútach výstupu. Pozerám na Janyho, ten opäť maturuje pri tých svojich a kričí na mňa, že sme si ich dali naopak. Tak ich teda nemotorne v tom svahu otočím, priviažem a je to v poriadku. Bóóóže, sme my ale amatééééri.

Výstup popod lanovku
Vrátna
Malofatranský hrebeň 

(Vrátna - Snilovské sedlo - Chleb - Hromové - Poludňový grúň - Na grúni  - Vrátna)

V pote tváre, pomaly, ale isto stúpame na vrchol. Podmienky sú ale príjemné, nie je veľká zima, fúkať začína až tesne pod vrcholom. Pod Snilovským sedlom sa pred nami otvára nádherná panoráma zasneženého svahu plného lyžiarov. Niektorí sa nechávajú ťahať malým padáčikom, hore kopcom ich vytiahne vietor. Kapustnica musí byť a po nej pokračujeme v ceste po hrebeni cez Chleb a Hromové na Poludňový Grúň. Pekelne fučí, sople mi tečú z nosa, ani ich nestíham utierať. Pomedzi rýchlo bežiace oblaky sem tam preblysne slnko, v ktorom biele zasnežené kopce ťahajú oči.

Zostupy nemám rada. Sú horšie ako výstupy. Ten z Poludňového grúňa je bolestivý. Ponáhľame sa na autobus, ktorý odchádza 16:43.  Keď prídeme tak nízko, že na chodníku nie je sneh, trochu pobehneme.

Ešte stále pod lanovkou (tento kopec nemá koniec!)

Inoväť (moje obľúbené slovenské slovo)

A boli tam takí lyžiari, ktorí sa nechali ťahať aj hore kopcom aj dolu kopcom padáčikom. Vie niekto ako sa volá tento šport? 

Inoväť opäť

Ešte gigantickejšia inoväť

Na hrebeni. Konečne

Veľký Rozsutec

Na vrchole Chlebu


Hromové
Poludňový grúň. Dáme foto a bežíme dolu strašným kopcom na autobus

Tiesňavy - Malé nocľahy - Starý dvor - wellness

Vraciame sa pod Skalku. Ráno balíme batohy a ideme ďalej. V centre Terchovej je rušno, miestni idú na omšu.  My chceme ísť na ďalšiu túru, preto sa presúvame do Tiesňav, kde začína Zbojnícky chodník smerujúci na Malé nocľahy. Čím vyššie stúpame, padá viac snehu. Les je však čarovný aj tak, chodníček mi trochu pripomína Slovenský raj. Malé nocľahy sú pôvabné miesto plné vysokých do neba týčiacich sa skál.  Cesta dole je pohodová, tentokrát cestu končíme v Starom dvore, kde si v jednom z miestnych hotelov užívame wellness. Po dvoch hodinkách relaxu a uvoľňovania svalovkou trpiacich stehien utekáme na autobus do Terchovej, kde ešte stíhame skonzumovať extra silnú cesnačku a ďalšie halušky, po ktorých sa nám skvele cestuje do Žiliny a ešte ďalej, každý svojou cestou.





Izrael je malá krajina, no už len pristátie na letisku v púšti a bezpečnostné kontroly sú zážitkom. V prímorskom letovisku Eilat sa dá tr...

4 dni v Izraeli? Toto sa oplatí vidieť

Izrael je malá krajina, no už len pristátie na letisku v púšti a bezpečnostné kontroly sú zážitkom. V prímorskom letovisku Eilat sa dá tráviť voľný čas ležaním na pláži, šnorchlovaním v Červenom mori, či posedávaním v miestnych podnikoch. No práve za hranicami Eilatu číhajú oveľa väčšie dobrodružstvá. Stačí si požičať auto a vyraziť. Milionári času, ktorým v tichosti závidím, sa môžu v Izraeli pokojne postaviť na krajnicu a vystrčiť palec hore.  

Skalný dóm na Chrámovej hore, pohľad z Olivovej Hory

Jeruzalem

V Jeruzaleme dýcha história z každého kameňa. Staré mesto, ukrývajúce sa za mohutnými hradbami cez ktoré vedie deväť brán, je rozdelené na štyri štvrte: moslimskú, židovskú, kresťanskú a arménsku. Práve tu sa nachádzajú pamiatky mimoriadneho významu: Chrámova hora a Múr nárekov uctievané Židmi, moslimská mešita Al- Aksá a Skalný dóm, či kresťanský Chrám božieho hrobu, vďaka ktorým je jeruzalemské Staré mesto na zozname svetového kultúrneho dedičstva.

Výborný výhľad na Chrámovú a Olivovú horu na ktorej úpätí sa nachádza Getsemanská záhrada, Chrám národov a najväčší Židovský cintorín, je z hradieb Múzea Jeruzalema, v ktorom sa nachádza aj Dávidova veža.

Múr nárekov. V pozadí zlatá kupola Skalného dómu

Muži s výraznými bokombradami a klobúkmi pútajú pozornosť, ale žien,  pre ktoré je osobitne vyhradená pravá strana múru, sa pri ňom modlí výrazne viac


Jeden z posledných obchodov, ktoré sú otvorené aj večer

Kresťanská štvrť

Chrám Božieho hrobu 

Ruch Starého mesta

Via Dolorosa (Krížová cesta)
 
Múzeum dejín Jeruzalema, z ktorého hradieb je nádherný výhľad na mesto

Pohľad na Chrámovu a Olivovú horu
Pod Olivovou horou

Židovský cintorín na Olivovej hore

Mŕtve more a nocľah v oáze

Vznášať sa na hladine extra slaného mora ako korok je veľká zábava, no plávanie v ňom je veľmi obtiažne. Dokonca sa z bezpečnostných dôvodov neodporúča. Niektoré pokusy o plávanie údajne vyústili do paniky spôsobenej zasiahnutím očí slanou vodou, ktorej dôsledkom bolo utopenie.

K Mŕtvemu moru ľudí láka okrem najslanšej vody aj liečivé bahno. Fabrika Dead Sea Works (v noci vysvietená ako zábavný park) má z neho veľký biznis a vyrába rôzne kozmetické produkty. K bahnu sa dá dostať na verejných plážach, jedna taká je Ein Gedi, ktorú sa nám z neznámych príčin nepodarilo nájsť.

Okolie Mŕtveho mora vyzerá ako mesačná krajina. Piesok a skaly bez známok života. V takomto prostredí sa nachádza cestovateľský tábor Metzoke Dragot. Stany, chatky a spoločné stravovacie priestory s výbornou kuchyňou sa nachádzajú na vysokom kopci uprostred ničoho. Plot je neúprosná hranica medzi životom, ktorého dôkazom sú vysoké palmy a okolitou púšťou.

Slané kamene na pláži 

Metzoke Dragot
Východ slnka nad Mŕtvym morom

Masada

Legendárna pevnosť na juhu Mŕtveho mora sa týči na náhornej plošine obklopenej hlbokým údolím a vysokými horami. Na jej vrchol sa dá vyšliapať pešo po cikcakovitej cestičke, alebo sa nechať vyviezť lanovkou. Pevnosť preslávil odpor Židov voči Rimanom, ktorý ju dobíjali jeden celý rok. V roku 73 vybudovali zo západnej strany plošiny rampu, pomocou ktorej sa dostali na vrchol. Pevnosť však nikdy nedobili, pretože v nej našli mŕtvoly zejlótov, ktorí radšej spáchali samovraždu, ako by sa mali vzdať Rimanom.








Park Timna

Poldňová túra v údolí Timna je pre mňa najväčším turistickým zážitkom v Izreli. Neveľká rezervácia v Negevskej púšti nachádzajúca sa iba tridsať kilometrov od Eilatu má úchvatný reliéf a čaro piesočnej krajiny. V časoch Novej ríše tu mali Egypťania medené bane, ktorých využívanie sa nesprávne pripisovalo aj kráľovi Šalamúnovi. Po egyptských baníkoch sa tu zachovali tisícročia staré nástenné kresby vozatajov.  Najznámejší prírodný monument je huba, neveľká skala červenej farby unikátne zvetraná odspodu, no pôsobivé sú aj tzv. Šalamúnové stĺpy.




Huba

Šalamúnove stĺpy
Eilat

Veľkou atrakciou Eilatu je podmorské observatórium života v korálovom mori. Červené more je zase ideálne na šnorchlovanie a kúpanie sa.

Kedže sme sa rozhodli pre vyššie uvedené zábavky, v Eilate sme si stihli dať v prvý deň obed a tretí deň večeru a pivo. Na meste ma zaujalo umiestnenie letiska v centre, ktoré je zjavne tak vyťažené, že časť letov presunuli do hodinu vzdialenej Ovdy. .

Prístav, Eilat

Na záver už iba malá rada pre odletom z Izraela: radšej treba ísť na letisko aj tri hodiny vopred. Len v radoch na jednotlivé bezpečnostné kontroly sme čakali celkovo hodinu a pól. No a cestou z Eilatu do Ovdy sa ešte môže stať všeličo, napríklad sa pokazí autobus...   
Powered by Blogger.